Na blogu Literatúra ako sieť už niekoľko rokov zverejňujem študentské práce, ktorým pracovne hovoríme syntézy. Ide, stručne povedané, o zhrnutie všetkého, čo sa povedalo na hodinách zameraných na analýzu umeleckých textov a mohlo by poslúžiť pri príprave na maturitnú skúšku, keď bude treba pripomenúť si prečítané dielo podrobnejšie, ale nebude čas na opätovné čítanie. Zaujalo ma, že aj tie najlepšie, najkvalitnejšie, najprepracovanejšie syntézy sa často končia konštatovaním dielo sa mi nepáčilo…
A tak som dostal spontánny nápad (a vzápätí naň zabudol).
Napíšte paródiu preberaného diela, ktoré sa vám nepáčilo. Upravte ho na svoj obraz, t. j. do podoby, ktorá sa bude páčiť vám a (možno) vašim spolužiakom.
Na moje veľké prekvapenie na nasledujúcej hodine sa to len tak hemžilo paródiami. Jedna bola lepšia ako druhá! Za všetky (so súhlasom autorky) vyberám umelecké rozprávanie Hôrne kvety od Kristíny Vrublovskej (II. D). Ide o paródiu na báseň Ivana Kraska Hôrne kvety vädnú. Ten text hovorí jasnou rečou. Ja som z neho vyčítal napr. toto:
Vieme povedať veľmi presne, čo sa nám páči a čo nie.
Vieme si sami vybrať texty, ktoré by sme chceli čítať.
Vieme byť veľmi tvoriví, ak o to niekto stojí.
Napriek všetkému máme dostatok pokory na to, aby sme svedomito analyzovali diela všetkých autorov, ktorých nám vzdelávací program predpisuje.
atď.
Na záver (pre poriadok) dodávam, že báseň Hôrne kvety vädnú som z tvorby (predpísaného) Ivana Kraska vybral ja. Nabudúce vyskúšam niečo iné. Takíto poslucháči/čitatelia/žiaci (aj autori) si to zaslúžia. Ale, ktovie… možno sa potom už nič podobné nestane…
Ivan Krasko – Hôrne kvety vädnú
Sme skromné dary tvojej skúpej rodnej zeme.
Náš pôvab dozrel v lúčoch jesenného tepla,
kde v čistú beľ a zeleň žiara nenatiekla –
purpurným nachom horieť nikdy nemôžeme.
Nás poslala sem tklivá, krásna detská viera,
sme symbol nádeje a bielej nevinnosti,
a váza tvoja, ktorá naše telá hostí,
je trúchlou rakvou toho, v cudzine kto zmiera…
My zriekli sme sa toho, čo nám bolo svaté,
bo nevrátiš nás nikdy v zem, z ktorej sme vzaté,
preds’ reptať nebudeme, že sme márne žili:
my pre dievčiu sme lásku žitie položili
a jako ona vrelým nachom – v ohni vzpláme…
Adio, ďaleký les, my ťa spomíname!
Kristína Vrublovská – Hôrne kvety
Volám sa Milan a spolu s mojím bratom Ferkom vytvárame svoj vlastný maličký zhluk plesnivcov alpínskych. Rastieme popri turistickom chodníčku, ktorý vedie až na chatu pod Rysmi.
„Júj, ale je tu zima. Ešteže sa tomuto počasiu prispôsobil náš fylogenetický vývoj,“ zadrkotal som zubami. „Veru,“ odvetil Ferko, „no vedz, že je ešte len september. Čo to bude, až príde taký december?“ „Veď práve to mi teraz preletelo hlavou,“ pritakal som.
Každý deň je to rovnaké; sťažujeme sa na počasie, tešíme sa z toho, že tú zimu vydržíme, pozorujeme okoloidúcich turistov a rozmýšľame, aké by to bolo, dostať sa odtiaľto. To sme jednoducho my, hôrne kvety.
Ešte chvíľu sme s Ferkom polemizovali o poveternostných podmienkach v Tatrách. No náš rozhovor vyrušila skupinka okoloidúcich tínedžerov. Mohli chodiť asi do deviatej triedy, na tom sme sa s Ferkom zhodli.
„Je pekné, že sa učitelia snažia ukázať žiakom krásy tatranskej prírody,“ nadhodil som. „To áno, ale ak by sa na takúto túru lepšie obuli, možno by sa im tá krása pozdávala viac,“ povedal Ferko. A mal pravdu. Žiaci sa vliekli, sťažka prestupovali z kameňa na kameň, funeli ako ťažné kone a neustále sa ponosovali na svoje boľavé nôžky. Až úplne na konci skupinky kráčal chlapec, ktorý si očividne túto cestu užíval. S otvorenými ústami zízal na bralá týčiace sa nad nimi, div mu oči z jamôk nevypadli. Ako sa tak obzeral, chudák, nevšimol si kameň, ktorý vytŕčal z radu. Potkol sa a dopadol ani nie meter od nás. Sykol od bolesti, tvár sa mu zvraštila a potichu zanadával. Keď sa nemotorne zdvíhal zo zeme, očami zablúdil smerom k nám. Chvíľu na nás tupo zízal, ale vzápätí sa pousmial. Vstal, oprášil si nohavice a zohol sa späť k nám. „Myslíš, že nás odtrh…“ no nestihol som ani dopovedať. V jednom okamihu som cítil, ako ma zviera jeho teplá ruka, celou mojou stonkou prešla ostrá a pálivá bolesť a hneď na to som sa spolu s Ferkom vznášal vo vzduchu. Vytrhol nás! „Ublížilo by ti, ak by si to urobil citlivejšie?“ zašomral Ferko. Aj mňa, podobne ako jeho, bolelo celé rastlinné telo. Zahmlilo sa mi pred očami a zanikli aj Ferkove neprestajné sťažnosti. Omdlel som.
–
„Milan, psst, Milan… MILAN!“ zrúkol na mňa niekto. Akoby lusknutím prstov som sa prebudil. Nachádzali sme sa vo voľajakej hotelovej izbe. „Čo sa deje? Niekto kosí?“ dezorientovane som sa spýtal. „Psst, Milan, niekto tu umiera…“ pošepol Ferko trasľavým hlasom. „Pozri, Milan, tam…“ pokynul kvetom smerom k vedľajšiemu stolu. Naskytol sa mi naozaj nepríjemný pohľad. Stál tam pohár s jedným jediným kvetom. Celý bol zvädnutý. Jeho lupene boli pokrčené a farby vyblednuté. Mohol to byť horec. S hrôzou v očiach som sa naň díval. Takto skončím aj ja? To nedopustím! A nedovolím zomrieť ani tomuto úbohému kvietku. Pozbieral som sa a nesmelo som sa prihovoril: „Prepáčte, mohol by som sa vás niečo spýtať?“ Plesk! Ferko ma plesol listom po zadnej strane kvetu. „Au! Čo je? Veď som sa len slušne pýtal!“ „Nemyslíš, že by sme ten kvet asi nemali otravovať v takejto situácii? Myslím si, že tu už nie je šanca pre našu pomoc,“ potichu ma hrešil Ferko.
„Chi-chi-chi-chi, ten mladý má pravdu,“ začul som niekoho posmešne povedať. Otočil som sa za hlasom. V parapetnom črepníku boli posadené muškáty a chichotali sa tak hrozivo, až mi z toho prešiel mráz po stonke. „Matilda je už dávno za vodou, však Stela? “ riekol jeden muškát druhému. „Presne, ako vravíš, Brigitte,“ odvetil zas druhý prvému. Rozprávali sa, ako keby sme tam neboli. A to sa mi nepáči.
„Prepáčte, dámy,“ skočil som im do reči, „ale kto je Matilda?“ Muškáty stíchli a zapichli do mňa svoj zlovestný pohľad. „Matilda je hentá tam,“ ukázala Stela smerom k tomu zúboženému kvetu, ktorý bol podľa jej slov mŕtvy. „Tej už pomôže iba odpadkový kôš,“ podpichla Brigitte. „A inak, pre vašu informáciu, čaká vás rovnaký koniec,“ dodala Stela a obe sa s chuťou rozosmiali. Bolo mi z toho zle.
„Ale ako sme sa sem dostali?“ spýtal sa Ferko. „Normálne, presne tak ako ona. Doniesol vás sem chlapec a daroval vás dievčaťu, ktoré si prenajalo túto izbu,“ odpovedali muškáty. „Myslíte to dievča, ktoré spí tam na posteli?“ pokračoval. „Uhm, je to jeho frajerka,“ hovorí Brigitte s nadšením v hlase, ako keď ohovárajú staršie panie na trhu, „sú tu na nejakom školskom výlete a vždy za ňou chodí. A odkedy si vyvrtla členok, nosí jej z každej túry kvety.“
„Takže to kvôli tomu sme tu,“ pochopil som. „Ale prečo my? Je to zvyčajné, darovať niekomu drobné hôrne kvety? Sme až taký zaujímavý a originálny darček? Donieslo sa nám, že ľudia zvyknú darovať kvety, no nemyslím si, že sme na to vhodné my,“ rozoberal som v tej svojej kvetnej hlave dôvody, prečo zvolil nás a nie radšej nejaké tropické kvety s veľkými farebnými lupeňmi. Niť mojich myšlienok prerušil Ferko. „Milan, je mi zle…“ „Čo sa stalo? Čo ti je?“ spýtal som sa zhrozene. „Tá voda je už stará… neviem z nej dostať potrebné živiny… ty to necítiš?“ zasekával sa. „Áno, ale ešte to nie je až také zlé. No tak, Ferko, ja verím, že to ešte vydržíš… Ferko?“ Žiadna odpoveď. „FERKO!“ Nič. Aj muškáty na parapete stíchli. Nepočul som. Nevidel som. Nevnímal som.
(Extended ending)
Klop, klop! „Kto tam?“ ozvalo sa dievča z postele.
„Ochrancovia prírody.“
P. S. Ako kontrast k Hôrnym kvetom môžeme na hodine ponúknuť Africké kvety od amerického džezového komponistu Duka Ellingtona…
