Skúšam si predstaviť, ako sa asi v takýto deň cíti Vasiľ Biľak na Timravinej ulici v Bratislave, vo svojej vile, z ktorej vyštval pôvodného majiteľa a privlastnil si ju, samozrejme, dávno je to všetko legálne, tak, ako to vie byť legálne len u nás, čiže všetci vedia, že to bola krádež, ale nik to nesmie povedať nahlas, lebo zákony u nás akože stopercentne platia a oficiálne sme právny štát a všetko je už aj tak premlčané, také pekné a výstižné slovenské slovo, zvráskavené ruky sa už trocha trasú, ale stále ešte zvládnu sporadický pohárik kvalitnej vodečky, ako za starých čias na ÚV, opatrovateľky sa vzorne starajú, tlak je zmeraný, zdravotnícky dozor zostáva nadštandardný, ako vždy bol, hoci sanatórium pre vyvolených sa už dlhšie volá inak, hlavou prebleskujú trocha popletené a rozmazané, i keď stále občas jasné spomienky, všetkých som podviedol, všetkých som zradil a nič sa mi nestalo, tá myšlienka vyvolá úsmev, krátky, ale intenzívny a nálada sa hneď zlepší, poobede sa zastaví limuzína zo spriatelenej ambasády, na svoj vek sa držím veľmi dobre, prežil som mnohých a ešte prežijem, skúsim zasa nadiktovať stránku nových memoárov, dnes mám náladu na vymýšľanie, môžeme skúsiť kapitolu o tom, že nijaký pozývací list nikdy neexistoval, konšpirácie dnes ľudia mimoriadne radi, aj tak si už dnes väčšina myslí, že pred novembrom, za nás, sa žilo lepšie, nebude to moja prvá knižka, najradšej mám tú z roku 1971, Pravda zostane pravdou, a to bola taká pravda že až, vydavateľ mi sľubuje, že by to mal byť bestseller, dôchodok chodí veľmi slušný, ale každá korunka sa zíde, pardon, euro, Kubánci zas chystajú recepciu, je pekné, že nezabudli, pošlem zaťa, ja už len tu doma, v pokoji, dobre je tu pod Slavínom, nie ako kedysi u nás v Krajnej Bystrej, keď som sa učil za krajčíra, do výučného listu mi napísali „nepúšťať na saká“ a nakoniec som v nich strávil väčšinu života, a v tom najlepšom ma aj pochovajú, a ako na mňa vo Svidníku a okolí vďačne spomínajú, aj kade-tade inde, hádam aj voliť ešte pôjdem, naši potrebujú každý hlas, skoro všetci sú v tomto meste, v tejto krajine naštvaní, no ja sa usmievam už skoro sto rokov a budem sa aj na márach, spasibo, druzja, spasibo!
Michal Hvorecký
Poznámka – Uverejnené s autorovým súhlasom. Ďakujem!
