(Dcéra prichádza domov zo školy, odhodí školskú tašku do kúta, sadne si ku stolu, vyloží naň nohy a vezme do ruky otvorenú knižku, čo mala položenú tvárou dolu na stole. Prichádza k nej matka.)
Tesne po príchode do izby sa jej spýta: „Ako bolo v škole?“
Dcéra s nezáujmom odpovedá: „Fajn.“ Otočí stránku.
Matka jej pozrie ponad plece. „Čo to čítaš?“
„Taťjanu Lehenovú. Vieš, tú, čo nám dali minulý týždeň v škole.“
„Zasa to čítaš? Hovorila som ti už najmenej stokrát, že to nemáš čítať. Je to len obyčajná pubertiačka s príliš bujnou fantáziou.“
„Narodila sa v šesťdesiatom prvom. Je staršia ako ty, mami.“ Flegmaticky otočí ďalšiu stránku a číta ďalej.
„Je perverzná.“
„Vo svojej tvorbe,“ pozrie na matku, „zobrazuje prirodzenú erotickú telesnosť.“
Vytrhne knižku z ruky. „Izba až skutočne nemiestne pradie mojím skrývaným blahom, raz sa ma budeš dotýkať všade, raz nám určite bude naho…“
„Vráť mi to! Aspoň sa konečne našiel niekto, kto zobrazuje aj tabuizované témy. S ľahkosťou a provokatívnosťou… Podľa mňa má prirodzené právo písať o erotike a telesnej rozkoši.“
Matka jej zas vytrhne knihu z ruky. „Kedysi na začiatku môjho sveta som systematicky presviedčala mamu, aby mi kúpila ten báječný kohútik, ako má sused Jurko: gejzírik v nohaviciach. Toto podľa mňa hraničí s pornografiou.“
„Tieto diskusie tu už boli v osemdesiatom ôsmom, keď vydala svoju prvú báseň.“ Opäť si vezme knihu späť. „Si príliš konzervatívna.“
„Bože, čo vás to v tej škole učia?“
„Veď vieš, mami. Škola je predsa základ života, aspoň ty mi to tak neustále hovoríš.“
„Hrôza!“ Matka rozčúlene odíde.
Dcéra pokrčí plecami a nahlas číta ďalej: „V horúčosti perín, v tomto bielom nebi, moja ruka hladí tvoje čelo, ty oblý rožok s kvapkou medu.“ Úškrn: „Veru tak. Škola – základ života.“ A záverečný úškrn do publika.
KONIEC
Sue Kreibiková, Martina Murajdová
Aj vás ako malých sužovali nočné mory? Mali ste v skrini malého škriatka, ktorý sa po zhasnutí svetla vynoril zo skrine a škrekľavo sa vysmieval z vašej obľúbenej bundy? Alebo ste mali pod posteľou obrovskú ježibabu s veľkými bielymi rukami naťahujúcimi sa do vášho kráľovstva? Ak ste zvedaví, aká „Malá nočná mora“ trápi Taťjanu Lehenovú, siahnite po jej básnickom debute s názvom „Pre vybranú spoločnosť“. Poetkina nočná mora v porovnaní s tou vašou nemá so strachom veľa spoločné. Ide skôr o pikantnú túžbu, neskrotnú ženskú vášeň miešajúcu sa s erotickym dusnom.
V horúčosti perín, v tomto bielom
nebi, moja ruka hladí tvoje čelo,
ty oblý rožok s kvapkou medu,
ty hľadavý slepý krtko, hrdý výsledok
mojich usilovných snáh,
ty moja sebecká nočná mora...
Večne nie a nie spať.
(Malá nočná mora, Pre vybranú spoločnosť, 1989)
Prosím zatvoriť pusu a negúľať očami ako panna vo svadobnú noc. Aj keď vás za to neodsudzujem. Vaše reakcie sú podobného charakteru ako reakcie, ktoré táto báseň vyvolala koncom 80. rokov u istej časti spisovateľskej obce a kritiky, ktorú zastupovalo prevažne mužské pohlavie. Podľa niektorých literárnych kritikov totiž táto báseň prekračuje hranice súvisiace so zobrazovaním erotiky a sexuality v umení. Provokatívnosť básne pramení nielen z jednoznačnej témy, ale je znásobená intímnosťou, čím autorka pridáva na váhe svojej priznanej ženskosti, oddanej, ale preto mocnej. Vo svojej zbierke sa venuje aj spoločenským problémom a rieši taktiež medziľudské vzťahy.
Začínam chápať túlavých psov.
Nemôžu za to,
keď sú špinaví a vypĺznutí a nesympatickí.
Začínam si všímať osamelých starcov.
Tiež nemôžu za to,
že sú hundroši a pijani a spustlíci.
Začínam vidieť okrem mladého lístia
na stromoch
aj popraskanú kôru.
Niečo sa so mnou deje,
a neveští to nič dobrého.
(Pre vybranú spoločnosť, 1989)
Citlivo vníma odvrátenú stranu spoločnosti, niečo sa s ňou deje, cíti, že k tomu má čo povedať. Zmieta sa v tvrdom boji proti konvenciám, odsudzuje predsudky, ktorými je spoločnosť ohradená. Ak ste v ohrade, ostnatý drôt vám bráni vyjsť von, spoznať aj druhú stranu. Vidíte len to, čo spoločnosť chce, aby ste videli. Ak ste pred ohradou, je pre vás ťažké dostať sa dnu práve pre ostnatý drôt - predsudky. Padnú vám ružové okuliare a cítite silu reality.
Prašné alebo prašivé ráno?
Nemal známku, nič nemal
na krku
v to nevľúdne ráno na výpadovke,
na zastávke autobusu č. 110;
ale ja – celý dlhý
pracovný deň.
Nechajme bokom všetky city. O nič nejde,
len nemám rada zabíjanie.
Vážne ide len o to, že nemám rada
malých, pred chvíľou ešte živých psov, nehybne
čakajúcich na odpratávacie čaty.
Zahnusujú cesty.
Videla som chlapa v súmraku
na pohyblivej ceste. Ľahko to žuchlo,
ako veselý kopanec decka do batoha
špinavej bielizne,
a už tam bola iba kôpka handier.
Ako si navyše.
Čo tak zobrať ho so sebou,
nech urobí zopár ťahov tým svojím
elegantným zdvihom zadnej nohy
priamo na nepoškvrnenom pracovisku?
A sme svoji.
Dám mu nažrať a meno… a ďalej?
Balkón a čakanie a kúpim mu známku na krk?
Pes ten a ten, to a to číslo, patrí tam a tam,
presne začlenená jednotka, a viac sa nestratíš.
(Ani keď sa zblázniš.)
… tie strapaté chlpy,
… moje nepokojné vlasy,
podozrivo sme si rozumeli. Bol hlupáčik,
chcel ísť so mnou.
Lenže ja nemám rada zabíjanie.
Nechala som ho tam.
(Pre vybranú spoločnosť, 1989)
V druhej básnickej zbierke Cigánsky tábor sa zaoberá vnútrom lyrickej hrdinky. Rozoberá vzťah muža a ženy a kvalitu života v širšom zmysle slova. Od eroticky ladeného jemného mačacieho pradenia prechádza k zmyslovo spontánnej reflexii a hlbšie sa venuje ľudskému bytiu.
Zahoďte za hlavu svoje predsudky, konvencie spoločnosti a dajte Lehenovej šancu. Ste individualitou, nehanbite sa a čítajte...
Tatiana Ďurašová, Michala Hatalová