Mikuláš Kováč (1934-1992)
Pseudonym: Gustáv Kosor, Milan Markus, P. Repáč
Životopis autora:
Narodil sa 18. mája 1934 v Hronovci. Základnú školu navštevoval v Banskej Bystrici, kde začal študovať aj na gymnáziu, ktoré dokončil v Leviciach maturitou. Vysokú školu pedagogickú v Bratislave nedokončil pre chorobu. Roku 1953 pracoval ako konštruktér v nábytkárskom podniku vo Zvolene, v rokoch 1956 – 1958 bol školským referentom v Banskej Bystrici, 1958 – 1962 metodikom Domu osvety v Banskej Bystrici, roku 1962 sa stal dramaturgom bábkového divadla v Banskej Bystrici, roku 1967 redaktorom denníka Smer, roku 1969 redaktorom Čsl. rozhlasu v Banskej Bystrici. Od roku 1974 pracoval v Okresnom osvetovom stredisku v Banskej Bystrici. Zomrel 26. mája 1992 v Banskej Bystrici.
Literárna tvorba
Poézia
Zem pod nohami (1960), Obrana stavebnice (1963), Rozmery (1964), O modrej labuti (1966), Písanie do snehu (1978), Zemnica (1978), Rodinná pošta (1980), Pod slnkom (1986)
Pre deti a mládež
O drobinkovi, najmenšom kráľovi na svete (1966), Gašparko a strašní lúpežníci (1971), Paneláci, dobrí vtáci (1985)
Rozhlasová tvorba
Vyskoč Janko a strašní lúpežníci (rozhlasová hra pre deti, 1977), Dvojportrét (rozhlasová hra, 1979)
Mikuláš Kováč je, zdá sa, básnik ako každý iný, ale to sa môže skutočne len zdať. Při bližšom zoznámení sa s jeho básňami, to znamená po ich prečítaní, čitateľa zaujme jeho výnimočnosť. Nestáva sa totiž príliš často, a to hlavne u ľudí s heslom „Žiadna poézia!“, aby sa na takúto knižku pozreli, zamysleli sa a začali ju čítať odznova.
To sa môže stať pri Kováčovej zbierke Písanie do snehu, ktorá vyšla po autorovej dlhšej odmlke. Čitateľa zaujme jeho neošúchaná metafora, originálne obrazy, ale hlavne témy, ktorým venuje svoju pozornosť. Mikuláš Kováč sa totiž prejavuje ako citlivý humanista, ktorého vnútorne zožiera všetko zlo a nespravodlivosť na Zemi, páchané človekom na človeku. A pokiaľ by ho to veľmi neupútalo, môže mu táto zbierka poslúžiť prinajmenšom, ako celkom sympatická učebnica dejepisu.
REČ
Enrico Fermi bol ku kvetom ľahostajný
Prechádzal sa po parku Villa Borghése s rukami za chrbtom
so sklonenou hlavou ako pred
a namiesto vône ruží videl pohyb
v cyklotróne svojej predstavivosti.
„Svet je ako kvet,“ hovoria iba nemúdri básnici
„Povedzte to kvetom,“ hovoria iba
s ľaliami do svadobných kytíc. „Čo vlastne vidíte, ľudia
v tej naivnej symbióze lúky a včelích nožičiek
v tej nudnej geometrii hnojených zákonov?
Svet by bol krajší, keby ho bol boh postavil
podľa logiky Maxwellových rovníc!“
Prezident Truman – ten milovník kvetov a vidiecky pravotár
sa iba usmial:
„Ó, nie, pán Fermi! Vy ste kresťan iba podľa matriky,
ste hriešny syn svojej krásnej zeme a vašu múdrosť
poslal k nám boh, aby zachránil Ameriku…“
Tak hovoril Harry Truman a potom s pobožným úsmevom
vytiahol červený telefón z kytice ruží.
„Dieťa sa narodilo, pán prezident!
Narodil sa tučný chlapec, pán Oppenheimer!“
Ozvalo sa z kvetov.
Bolo to šiesteho augusta roku 1945. Nad Hirošimou
vyrástol kvet. Šialený pilot
kričí: „Vidím obrovský stĺp! Jeho kupola
má tvar horiacej chryzantémy…“
Ó, áno, svet by bol krajší, keby ho bol boh postavil
podľa logiky Maxwellových rovníc,
podľa Plancka, Heusingera, podľa Nielsa Bohra,
podľa Roberta Oppenheimera, ktorý si v ten deň
vraj aj po polnoci v klube veľkohlavých
vyspevoval žalmy v perfektnom sanskrte…
Dobré ráno, ružička v hlavni pušky!
Ako sa cítiš v tej kovovej váze, ktorá vonia
olejom a olovom? Nikdy nezvädni
a nedaj sa vytlačiť! Buď svedomím pušky
a navždy ju premeň na vázu!
Prosia ťa o to naivní a nemúdri básnici,
prosia ťa na kolenách!
Pozri sa, ako kľačia
na ostrých polienkach predčasne zrútených stromov,
ako prosia:
Zem, daj, aby bolo kvetov dosť,
dosť aj do kytice!
(Písanie do snehu, 1978)
Čo vás najviac upúta? Irónia, sarkazmus, strach o ľudstvo, či viera básnika v lepšiu budúcnosť?
Nie je to malý zázrak dôvtipu?
Zabíjame, akoby sme dýchali!
Mikuláš Kováč vidí nádej ľudstva v dieťati, ktoré má zázračnú moc vplývať na dospelých, v obrazoch slnka alebo mužskej lásky.
THE DESCENT OF MAN
(Úryvok)
Selection in relation to sex
„Ktovie, čo hovoril ten vtáčik? Ktovie, o čo prosil?
Ktovie, k čomu nás vzýval? Nerozumiete reči mŕtvych…!“
šepká si Charles Darwin a odchádza
kamenným dvorom Birkenau okolo radu detí.
Deti zdravia starca vo všetkých jazykoch sveta,
v reči ohňa a sĺz,
v reči strachu.
Čiara na stene, čiara vo výške meter dvadsať,
tá tenká čiara selekcie v Birkenau
horí im pred očami...
Ó, ty môj malý čarodejník z jaskyne Baccionelo!
Ó, ty vynáleza ohňa!
Ó, deti sveta, premrznuté deti
budúcnosť ľudstva! Pozrite sa stavajú na prsty,
ako naťahujú krky, ako dvíhajú ostrihané hlávky,
ako sa pýtajú: „Bože, prečo som nejedol viacej kaše?
Prečo som neposlúchol matku? A prečo bolo kaše málo?“
Na prstoch, ako keď je v dome niekto chorý,
odchádzajú deti sveta a navždycky...
Popolavé holuby neprestajne krúžia
pod olovenou poľskou oblohou
v horúcom dychu mastných komínov...
(Písanie do snehu, 1978)
Zbierka Písanie do snehu je vlastne, ako básnik sám hovorí, jeho zamyslením sa nad tým, čo zažil, videl, počul a prečítal, mala by byť hľadaním príčin, následkov a súvislostí vo vrstve faktorov, ktoré akoby padali z neba, akoby na nás snežili, nemajúc vlastnej histórie...
Lyrika jeho zbierok zo šesťdesiatych rokov (Zem pod nohami, Obrana stavebnice, Rozmery, O modrej labuti) potvrdzuje, že Kováč je básnik s analyticko-mysliteľským pohľadom na svet každodennosti, básnik kontrastov a napätí, i básnik všeobecne humánej a kresťanskej symboliky. Zo zbierky vyžaruje radosť, optimizmus,nádej, aj napriek tragickým a zdanlivo bezvýchodiskovým situáciam, ktoré sú ešte často ironicky podčiarknuté.
OSVIENČIM 1958
(Úryvok)
Po každom, kto odíde,
zostane niečo
na tejto zemi.
I po nás tu niečo zostalo.
Zostali chlpaté deky,
vyrobené z našich vlasov
(sú teplé, pod nimi
sa sladko spí).
Zostali po nás
mäkké kefy,
vyrobené z našich vlasov
(dobre sa nimi leštia čižmy,
na nový pochod pripravené).
Zostalo mydlo,
vyrobené z našich kostí
(pení, ruky sú po ňom
voňavé, čisté)...
(Zem pod nohami, 1960)
LEN PRETO
Poznám človeka, ktorého nohy
zobrala prvá svetová vojna. Ten človek vysedáva
v maličkej trafike. Predáva cigarety,
voňajúce ako snežienky. Usmieva sa,
rozpráva vtipy, historky zaprášené
a deti zabáva zajacom na stene.
Keď prší,
chodievam sa ukryť do jeho trafiky.
Hovoríme spolu o tom, čo bolo,
a o tom, čo bude (má vieru ako kameň),
rozprávame,
a vždy tak čudne rýchlo prestane dážď
a vždy sa tak čudne rýchlo vyjasní.
Raz som sa ho spýtal: Počujteže,
prečo ste stále taký veselý a istý?
Usmial sa, pozrel na mňa
a povedal:
Len preto, synak,
že nemám starosti o topánky!
(Zem pod nohami, 1960)
Kováčove básne sú emocionálne veľmi silné a nútia čitateľa, aby sa zamyslel. Slová „LÁSKA“, „ČLOVEK“, „SLNKO“ sú samotným autorom veľmi využívané a sú vlastne akýmsi humanistickým posolstvom jeho poézie. Naliehavosť, s akou sa vyjadruje k témam, presahuje hranice Slovenska a má čo povedať všetkým ľuďom, ktorým nie je ľahostajný ďalší vývoj vo svete.
VYSTRIHOVAČKA
(Úryvok)
Z reportáže o pretekoch anglických chrtov
vystrihujem slovo LÁSKA
ktoré tam spod psej nohy do oblohy hľadí
belasým okom
Zo starej modlitebnej knižky vyhladenej
trpkou slinou starcov
vystrihujem slovo ČLOVEK
ktoré tam bezmocne kľačí
na studenom prahu pokory
Z proroctva meteorológa o tom že bude stále
zamračené
vystrihujem slovo SLNKO
ktoré tam márne ďobe do skeptickej špiny
mrakov
A všetky tie slová vytrhnuté z nespravodlivých
súvislostí
Nalepujem v najkratšom poradí akého som
schopný
aby som vám ich mohol poslať
(Ochrana stavebnice, 1963)
Mikuláš Kováč je básnik, ktorého sa oplatí prečítať a poznať. Práve pre jeho nesporné umelecké kvality a čitateľovi blízke témy básní, osloví aj zarytých odporcov lyriky.
„Pre mňa je poézia akýmsi bližšie nedefinovateľným postupom proti chaosu a neporiadku v sebe i vo svete okolo mňa. Je pre mňa akýsi doplňujúci princíp – čosi, čo síce neviem presne pomenovať, ale čo dostatočne cítim ako element, chýbajúci k mojej úplnosti alebo k mojej snahe byť celistvý.“
(Mikuláš Kováč)
Lucia Adamčínová, Daniel Jankanič