Milí spolužiaci!
Už pri pohľade na fotografiu tohto dlhovlasého “fešáka“ a po prečítaní prvých pár riadkov o charakteristike jeho tvorby nás presvedčil o svojej kontroverznej výnimočnosti. Svojou zaujímavosťou a originalitou nás šokoval a dokonca aj nás presvedčil o tom, aby sme sa mu venovali podrobnejšie. Jeho tvorba určite osloví všetkých. O tom sme presvedčené!
Ivana Koleniča veru nemožno porovnávať so žiadnym iným básnikom!
Zameniť ho
či nebodaj spájať jeho básnenie s tvorbou akejkoľvek literárnej skupiny,
generácie – škatuľkovať a hermeticky ho stláčať, by bolo priam hriešne! Kolenič
je na výsosť jedinečný, jeho poetika je pravá a poctivá. Poctivá je i jeho faloš
a škodoradostné úškrny, ktorými nás častuje v nie jednej básni, a jeho
výraz neraz
zachádza pod kožu a ďalej. Môže si dovoliť všetko, lebo je
básnik – tak to i sám
tvrdí a zdá sa, inak to ani byť nemôže. V básni sa striedavo
ukrýva za mäkké metafory; raz je nežný lyrik, romantický spevák
milostných elégií, inokedy vyskočí spoza svojho úkrytu a vystrája ako šašo,
komediant. Potom sa halí do hábov tajomna, noci a
hriechu, je majstrom
trýznivých slovných eskalácií, nešťastných pádov, krvavých lások a mučivých
zvestovaní... Ivan Kolenič je básnik, ktorého verše
pália a uzdravujú. Čítať
ich je takisto nebezpečné, ako všetky tie sonety prežiť na vlastnej koži.
Jeho výzva je jasná: Ber, alebo zdochni
v objatí Krásy!...
Pracoval ako robotník na archeologických vykopávkach,
skladník v knižnici,
technik, vychovávateľ, výtvarný lektor a redaktor. V súčasnosti sa venuje
literatúre profesionálne. Žije v Bratislave.
Charakteristika tvorby
Pre jeho život sú dôležité láska, sloboda, užívanie si radostí
a pôžitkov,
hudba (dominuje inšpirácia džezom a
blues). Excentrizmus značne štylizovanej
zbierky vyrastal z deformácií a zveličovania sveta predstáv, vízií,
spomienok a snov. Okrem vlastnej
imaginácie Kolenič využil aj literárnu
inšpiráciu, napríklad, amerických beatnikov a
surrealizmus. So spontánnosťou
priamo súvisela aj improvizovanosť básní. Šokovať mala aj jazyková
expresivita. Jeho prvá zbierka Prinesené
búrkou (1986) nielen oživila
literárny život – tým, že vyvolala kritické diskusie, ale znamenala aj
výrazný významový posun v mladej poézii polovice osemdesiatych rokov.
V polohe rebelanta a búrliváka,
ktorý chce v prvom rade šokovať a provokovať,
sa Kolenič prezentoval aj v nasledujúcej zbierke Rock and roll (1990).
Búrenie sa proti normalite v nej nadobudlo priam
agresívnu podobu a
prejavilo sa v širokom tematizovaní prekračovania zákazov a porušovania
pravidiel. Lyrický výraz, ovplyvnený rockovou hudbou, bol značne
brutalizovaný. Keďže aj v ďalšej Koleničovej
tvorbe prevažovalo nenormálne a
úchylné (vyprázdnený sex, alkohol,
násilie), typickými kritickými
charakteristikami sa stali pojmy ako póza,
manierizmus, ornament. V
deväťdesiatych rokoch sa Koleničove literárne
aktivity spájajú s literárnou
skupinou tzv. barbarskej generácie (Ján Litvák, Andrijan Turan, Kamil Zbruž). Ide o rozvíjanie dekadentne štylizovaných „úpadkových“ nálad a
depresií, predvádzanie telesnosti a erotizmu, ale aj o hľadanie ideálu
čistej lásky. Hoci je znovu prítomné porušovanie tabu a prekračovanie
sociálnych noriem, dovtedy tradičné nahrádzanie normálneho a konvenčného
výlučným a výstredným teraz ústi do opisovania večných hodnôt (láska, mier,
vykúpenie). Erotika je chápaná ako dotyk s posvätnom. Aj keď sú postavy Koleničových próz na pohľad zvrhlé a zhýralé, vo
svojej podstate sú
melodramatické. Za ich vonkajšou obscénnosťou a skazenosťou sa má skrývať
vnútorná čistota a nevinnosť.
Literárna tvorba -
Próza
Mlčať (1992),
Porušenie raja (1993), Ako z cigariet dym (1996), Jeden úsmev
stačí (1999), Daj zbohom básneniu (2004)
Literárna tvorba -
Poézia
Prinesené búrkou
(1986), Rock and roll (1990), Pôvabné hry aristokracie
(1991), Slasti anarchie (1993), Korienky neviditeľnosti (1994), Nespíš a
nežne zapieraš (1997), Na výslní (2003)
Ukážka z tvorby
VŠETKY JEHO VČERAJŠKY
(Úryvok)
1974-
Ako by som mohol zabudnúť na blčiace žito,
šluk z cigarety, bieleho anjela, a na to,
že dievča je dole roztvorené? Prvý des.
V horúčke vidí mračná, maringotky
a v nich prízrak svojej budúcnosti.
Kašle na školu.
Celý deň sa túla po parkoch a stretáva
samé tiene, polotieňové hry... Ó! Tajomné
samoty lovca!
Tajné tajomné samoty ...
1978-
Ako len neznáša prsnaté trápiteľky,
suchých trýzniteľov, ako len nenávidí
teror matematiky a vzorcov. Hromada
nezmyslov, nevhodných pre chlapa.
Alkohol ...
Celú zimu sa bozkáva s malou nevďačnicou.
PREČO MLČíM? (zo zbierky Na výslní)
Úzkostné vyčkávanie, čakanie...
Hocikto má dnes chuť zblázniť sa dokonale,
bez mihnutia oka pochrúmať si jazyk,
zamknúť sa v kúpeľni.
Sme odsúdení na čakanie...
Prečo mlčím, keď viem,
že potrebuješ počuť môj hriešny hlas,
hocičo, notu, srdcový krach?
Prečo nepoviem aspoň prepáč,
keď som ti včera tak veľmi ublížil?
Martina Cinkaničová, Zuzana Krušková
Milí spolužiaci!
Meno Ivan Kolenič
vám iste nehovorí nič.
Nie však všetko neznáme
je zákonite plané.
Práve Kolenič svojím dielom
urobil do literatúry prielom.
Bez žiadneho neslušného gesta,
dostalo sa mu na pultoch miesta.
V čase, keď sme my vtrhli na tento svet, Ivan Kolenič vtrhol do mladej poézie s novou životnou spontánnosťou a citlivosťou. Jeho básne sa vymykali z bežných spoločenských hodnôt a predstáv. Jednou z jeho inšpirácií sa stala hudba, pričom dominuje džez a blues. Debutová zbierka vyjadrovala pocitový svet mladého človeka – bohéma, individualistu a outsidera, ktorý odmieta spoločenské konvencie a všeobecne platné hodnotové kritériá. Napriek tomu si uvedomuje riziko, ktoré z toho plynie. Odklonom od spoločenských hodnôt pripomína generáciu amerických beatnikov. So spontánnosťou priamo súvisela aj improvizovanosť básní. Šokovať mala aj jazyková expresivita. V polohe rebelanta a búrliváka, ktorý chce v prvom rade šokovať a provokovať, sa Kolenič prezentoval aj v nasledujúcich zbierkach. Búrenie sa proti normalite v nej nadobudlo priam agresívnu podobu. Prevažovalo nenormálne a úchylné (vyprázdnený sex, alkohol, násilie).
V deväťdesiatych rokoch sa Kolenič napája na literárne zoskupenie „Barbarská generácia“ (Litvák, Turan, Zbruž), ďalej kultivuje svoje básnické gesto a zároveň ako prozaik publikuje texty, v ktorých zobrazuje tematickú trojku sex, drogy, násilie doplnenú oslavou poézie.
Jeho metaforická reč je dynamická, na čitateľa sa priam až valí dravý prúd obraznosti. Jednotlivé obrazy rozvíja a stupňuje v akýchsi asociatívnych trsoch, k jednému prirovnaniu pridáva hneď druhé a potom ešte ďalšie a ďalšie. Tento postup sa na prvý pohľad môže zdať ako štylistické majstrovstvo, lenže hromadenie slov sa stáva manierou, nutne vedúcou k verbalizmu. A to je, popri mnohých pozitívach, vari jediná Koleničova slabina.
„Zdrojom jeho básnenia je očarenie niečím vzdialeným, čo nie je celkom zrozumiteľné, čo nemôžeme vnímať v jasných podrobnostiach, čo môžeme pochopiť skôr odhadom, skôr nazretím do seba, ako do veci samej. (...) Jeho naturel vystihujú tie miesta, kde máme do činenia s bohatou imaginatívnosťou vyslovenou s veľkou, až poverčivou pozornosťou k jazyku, s dôverou v skrytú vznešenosť vysloveného, s kultúrou, ktorá sa získava čítaním prekliatych básnikov.“
Valér Mikula
„Tematická a motivická kontroverznosť Koleničových prác môže pomýliť najmä tých, ktorí končia už pri prvom pláne explicitného zvýznamňovania textu, a autorom podčiarknutú formálnu hypertrofiu a poetologickú či žánrovú etablovanosť textov nevnímajú, prípadne vnímajú len ako náhodné, samoúčelné, zvrátené (anti)estetikum, a nie ako významný významový signál."
Stanislava Chrobáková
Próza
Mlčať (1992), Porušenie raja (1993), Ako z cigariet dym (1996), Jeden úsmev stačí
(1999), Daj zbohom básneniu (2004)
Poézia
Prinesené búrkou (1986), Rock and roll (1990), Pôvabné hry aristokracie (1991), Slasti anarchie (1993), Korienky neviditeľnosti (1994), Nespíš a nežne zapieraš (1997), Na výslní (2003)
Životopis
Narodil sa 22. januára 1965 vo Zvolene. Vyštudoval Strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave, pracoval ako robotník na archeologických vykopávkach, skladník v knižnici, technik, vychovávateľ, výtvarný lektor a redaktor. V súčasnosti sa venuje literatúre profesionálne. Žije v Bratislave.
OBRÍCI
Obríci sú naše ruky v mojom vrecku,
Pospletané jedna cez druhú, len malý
Kúsok nad vreckovkou plnou zaschnutej
krvi.
Tlačme sa, povieš, a ja viem,
že naši obríci sa do seba ešte pevnejšie
vpletú... Keď som už sám,
ešte dlho cítim odliatok tvojej ruky
vo svojej dlani.
Obríci chcú byť stále spolu.
Niečo, čo zostáva za našimi rozdvojenými
vlasmi, samé odskakuje od pripraveného
škrtenia.
V lete je obríkom trochu smutno
a zima, lebo nenosím svoj zelený kabát.
Musia sa tlačiť len tak, voľne v povetrí.
Vtedy sa najväčšmi tešia na náš
nepokoriteľný kopec, ktorý je v tej dobe
nedostihnuteľne
dlhý.
(Prinesené búrkou, 1986)
JAZDA DO PEKIEL...
(SEPTEMBER)
III
Prešli sme okolo ZOO a ženieme sa
k tunelom. Mesto nás vykašľalo s dýchavičným
vetrom; stiahol som si bezpečnostný pás.
a vyfúkol z dlane motýľa ...
Taxameter mi vychrstol do tváre kilometre,
ktoré sme stratili. Suma je vysoká,
tú nezaplatím a je mi to fuk ...
Šofér vypol kúrenie ... Kopytom dupe
na akcelerátor, chvostom si vyťukáva
diabolský hymnus. Chce sa mi hovoriť,
prerušiť to donebavolajúce Nič.
A predpeklie je blízko, áno, je strašne
blízko, bližšie, ako som vôbec tušil.
Za oknom auta jesenná neviestka ...
Osamotená, teda - zradná ? Plazma slnka
mi vysala z hlavy poslednú nádej.
Nijaké výčitky. Na chvíľu mi stiahlo hrdlo.
Vieš byť tak strašne ďaleko, Eli,
keď ťa potrebujem !
Odstavil voz a potichu sa na mňa usmieva;
to, čo sa blízka, bude asi nôž ...
Jeseň, jeseň, ty červivá jeseň.
Vo valcoch motora sa vraj čosi zapieklo.
Ty chorý september, ty moje peklo ...
(Rock and Roll, 1990)
Dušan Mačuga, Michal Scholtz