Daniel Hevier je výrazná postava nielen slovenskej literatúry, ale aj kultúry v širšom slova zmysle. Nezostáva uzavretý a nevypožičaný medzi múrmi knižnice. Daniel Hevier je najstarší doktorand na Slovensku. Obľubuje čiernu farbu, vyťahané svetre, fúzy. Do poézie vstúpil v roku 1974, pred mojím narodením, zbierkou Motýlí kolotoč ako 19-ročný.

Z Heviera spravili zázračný zjav a on sám o svojom vstupe do poézie vravel, že to jednoducho prišlo a vraj nezačínal s literárnymi súťažami. Ján Petrík sa to snažil spochybniť a tvrdí, že Hevier nebol taký zázračný, ale už si nepamätám prečo. Asi závidí. Medzi jeho najvýznamnejšie zbierky patrí Nonstop z roku 1981 pred mojím narodením. Hevier je civilný, snaží sa slovníkom a výrazom priblížiť svojim vrstvovníkom. Ironizuje - ideovosť, sonety, sonáty, ódy, falošne vysoké formy. Ukazuje mladosť v jej pravej forme v opozícii, až trochu dekadentnej podobe. Pri vydaní tejto zbierky má Hevier 26 rokov a myslím, že nemá oveľa odlišnejšie pocity ako my. Mňa tiež nebaví čítať Hviezdoslava, keď nemusím, nezaujíma ma výpoveď 60-ročného básnika, keď ešte neumieram.

Vonku sa varí svet,

...

všetko sa zvíja,

pukoce, derie vpred!

Jeho forma je jasná. Zobrazuje mladého človeka v malom svete, v ktorom žije každý z nás. Každý má svoj mikrosvet. Napríklad tým mojím je Trojica, cesta zo školy do Ponča a cesta od zastávky domov. A on ten svet dá do básne a dá mu význam cez svoje pocity a vnemy. A preto nám môže byť blízky. Lebo aj v mojom mikrosvete padá sneh a chlap vyzerajúci ako tuleň vymieňa staré inzeráty. Hevier sa hrá. Jednoducho je to fajn chlap, dobre píše, má dobré nápady, snaží sa niečo urobiť a jeho syn nemá rád literatúru.

Michaela Zakuťanská