Šťastie, že

ešte pred antikou vynašli zimomriavky. Ján Buzássy

 

Ján Buzássy je autor, ktorý vstúpil do literatúry v roku 1965. Inšpiráciu čerpá z vážnej hudby a antiky. Ideál antickej kultúry sa odráža v jeho poézii – hľadá rovnováhu medzi rozumom a citom. Riadi sa heslom„citlivý rozum a rozumný cit“. To znamená, že hoci nadviazal na konkretizmus, jeho tvorba nie je tak experimentálne metaforická a šialene zmyslovo konkrétna (ako napríklad poézia Jána Stacha), ale orientuje sa viac racionálnym, nie však čisto vedeckým smerom. Na dosiahnutie dokonalej harmónie používa často protichodné jazykové či štylistické prostriedky. V jeho tvorbe nájdeme zmyslovú konkrétnosť po boku intelektuálnej metafory, sonet či voľný verš. Jeho poézia sa ťažko dá označiť za inovatívnu, neprináša nič nové, niečo , čo by ešte nebolo použité, ale vyberá si z už „vymyslenej“ literatúry, aby to mohla spojiť v nový, čo najvyváženejší celok. Vyznačuje sa zmyslom pre paradox a vypointovanie situácie, rovnako ako aj slovným vtipom a citom pre zvukovú hodnotu básne.

Témy, ktorým sa venuje sú tiež rôznorodé. Medzi najhlavnejšie patria ľudská existencia a zmysel života, témy, ktoré sa v literatúre neobjavujú po prvý ani po druhýkrát. Buzássy však čitateľovi ponúka nový, svojský a možno trochu zvláštny spôsob nazerania na svet. Ďalšie rozvíjané témy sú umenie, príroda, láska, smrť, muž a žena. Tiež odkazuje na antickú filozofickú školu, ktorá hlásala askézu.

Cieľom Buzássyho poézie je vyvolať u čitateľa dojem harmónie a tým ho následne „vychovávať“ k umiernenosti, zmierlivosti, pochopeniu a láskavosti, pomáha mu hľadať a nachádzať zmysel pre mieru.

Literárna tvorba - Poézia

Hra s nožmi (1965), Škola kynická (1966), Nausikaá (1970), Krása vedie kameň (1972), Rozprávka (1975), Znelec (1975), Rok (1976), Bazová duša (1978), Ľubovník (1979), Pláň, hory (1982), Zlatý rez (1988), Náprava vínom (1993), Dni (1995), Prechádzka jeseňou (1999), Pani Faustová a iné básne (2001), Zátišie – krátky pôst (2004)

 

O autorovi

„Ján Buzássy je noeticky uvedomelý tvorca. Píše poéziu poznávania, ktorá vypĺňa čas ľudského života; chápe ho ako jednotu zmyslového, racionálneho a intuitívneho. V autorovom vývine možno pozorovať striedanie „temných“ a „jasných“ kníh na podklade kontrastov rozumu a citu, smrti a lásky, nepokoja a harmónie, ktoré smerujú k spriezračneniu jeho básnickej výpovede vo významovom i výrazovom zmysle."

Albín Bagin

„Vrcholná Buzássyho básnická skladba Pláň, hory, ktorú sám považuje za kľúčové dielo svojej básnickej tvorby, priam programovo vysúva do popredia obrovské časové a priestorové súradnice ľudskej existencie. Nie verbálne „zbásňovanie“ historických udalostí, ale mysliteľsko-analytickým, pritom však vždy aj dôsledne básnicko-obrazovým prienikom do materiálnych i duchovných podstát, v ktorých človek realizoval svoju odvekú túžbu po celistvosti a poznaní, po kráse a harmónii."

Július Noge

„Buzássymu ide predovšetkým o poetickú definíciu základných životných postojov človeka, o básnickú charakteristiku situácií, v ktorých sa individuálne konanie človeka dotýka všeobecných princípov ľudského žitia.“

Dalimír Hajko

Ukážka z tvorby

 

PREKLADATEĽ

 

Ako pretlačiť

ten veľký obsah

cez vlastnú dušu, ktorá má...

len drobné dieročky?

A predsa každé ráno

sadá k veslám

a – dvojveršie za dvojverším –

ťahá svoju loďku

tým rozbúreným romantickým morom.

 

APOLÓN SO SPRÁVOU O POISTNEJ UDALOSTI

 

Rôznorodé vyčkávanie,

kde nahý

stojí v rade v poisťovni

v prievane.

Večne blažený boh.

Myslí si: stále sa učíme –

disk a náboj kolesa poznám od Homéra,

ale – čo je nádrž?

Šťastie, že

ešte pred antikou vynašli zimomriavky.

 

VO SVETLE NOCÍ

 

Čas je ten stroj pre príjem priestoru.

Noc dáva šancu géniovi loci,

aby nás skúmal – oko k priezoru:

akí sa javíme vo svetle nocí.

Akí sme, keď nás spánok prežiari

a na snímke sa chveje tieň – tieň čoho?

zla? pasívneho dobra?, v pohári

rmut na dne svedčí, čoho bolo mnoho?

Čas je ten stroj pre príjem priestoru.

Hľa, lúč, čo prestupuje človeka:

lom svetla, posun, vlastný iba rokom,

v nás – priestor pre budúcu pokoru.

Svit vesmíru keď nami preteká,

len ako keby odsunul nás bokom.

 

TELO

 

Telo starého básnika

ochutnáva pokrmy.

Už iba káva a víno majú starú chuť.

Odchádza krátkymi krokmi,

viečka sledujú,

kam duša dosiahne.

Pod nohami akási tráva,

ale iná.

Priveľmi nízka zem.

Telo koná naučené,

žije z podstaty.

Každým dňom je ťažšie sa rozhodnúť.

Ostáva v ňom priestor,

kde na gumičke tancuje

malá dušička.

Katarína Adamišinová, Michaela Bayerlová