Jozef Urban

Jozef Urban vstúpil do slovenskej poézie razantne: už za básnický debut Malý zúrivý Robinson z roku 1985 dostal cenu I. Kraska. V ňom sa predstavil ako básnik kontrastného videnia sveta, ako básnik s humorom, iróniou, ba až sebairóniou a sarkazmom. Po formálnej stránke z jeho poézie zazvučal rytmus a živosť hovorového jazyka mladej generácie, teda dynamika moderného básnického jazyka. Mottom tejto knihy je výrok Josefa Kainara (obsahom príznačný pre Urbana): ,,Bylo tu všechno co se nám zdá // Jenom ten já jsem nebyl já“.

V druhej básnickej zbierke Hluchonemá hudba (1989) si ešte viac uvedomil rozporuplnosť sveta a jeho negatívne prejavy. Nekompromisne ich pomenúva a komentuje, aby tak upozornil na stav spoločnosti a ohrozenia samotných základov dôstojnosti života a ľudského spolunažívania. Básnickému naturelu J. Urbana najviac vyhovuje voľný verš, no vrodená prirodzenosť vnímania rytmu a rýmu ho často tlačí do usporiadanejšej a uzavretejšej básnickej formy. Opäť si vypožičal výrok, ktorý korešpondoval s jeho postojom, tentoraz od Pavla Šruta:

,,Nic ve zlým, nic v dobrým...“

REKVIEM PRE G. S.

Neklep ten popol z toho balkóna povedala mama

spodná suseda suší smútočné šaty

vzal som si popolník

a pozoroval ľudí ktorí zavše niekomu umrú

ich šťastie voňalo vetrom od blízkej riečky

už to zasa klepeš na šaty kontroluj sa

zopakovala mama

automatika

povedal som a vyklonil sa ponad zábradlie

videl som čiernu ktorá dávala facky

vetru od blízkej rieky

písmenká z popola padali na šaty

a vytvorili vetu

o tom že cudzie šťastie je i naše ale cudzí

smútok nie

vietor od blízkej rieky bojoval s čiernou látkou

zmietol z nej môj ignorantský popol

a bojoval ďalej

bol v tom dar večného pohybu a ospravedlnenie

za moje žlté barbarské prsty a za moje oči plné

detí

po ktorých zostane nevysvetliteľný čas

ale i vietor

jarný vietor od blízkej rieky

V básnickej zbierke Kniha polomŕtvych (1992) vyslovil skepsu nad súčasným stavom spoločnosti, ale zároveň aj nádej, že ešte stále nie je neskoro, že ešte stále nie je všetko stratené. Vyslovil to s naliehavosťou dynamiky „rockovej“ generácie a moderným básnickým jazykom.

Poslednou Urbanovou básnickou zbierkou je kniha Snežienky & Biblie (1996).

1984

Nie som doma. V kaviarni U Michala zvrhávam režim.

„Ráno som sa zobudil vedľa teploša,“ hovorím.

„Ja som sa zobudil vedľa svojej ženy, a nerevem.“

„Prestaňte. Chýba nám generačná platforma.“

„Odskočím si zvrhnúť boľševika. Zatiaľ mi objednajte biele.“

„Ráno som sa zobudil vedľa teploša,“ hovorím. „Mal modré ponožky.“

„Prečo práve my musíme byť stratená generácia?“

„Aby nás aspoň niekto hľadal.“

„Myslel som si, že kondóm puká ako srdce. Kdeže, nič nepočuť.“

„A počuť niečo, keď puká srdce?“

„Opätky, dvere cudzích áut a zvony.“

„Tam, near the vešiak, práchnivejú moje okovy.“

„No a?“

„No a nič. Zabudli v nich moje ruky.“

„Dala mi kopačky a pierko. Roztrhlo mi vrecko.“

„Načo si strkáš do vrecka kopačky? Ja tam nosím kľúče.“

„Mne kľúče netreba. Potrebujem dvere.“

„Včera som sa zobudil vedľa teploša, mameluci,“ hovorím.

„Ľudia, ktorí ešte vládzu spať, si nič iné nezaslúžia.“

1994

Prečo vyzývať ženy, aby sa vyzliekali?

Budete len tak sedieť a ona bude kmitať mihalnicami,

akoby leštila sochu Slobody.

„Teba baví žiť vedľa trate?“

„To nehučí rušeň. To grgá revolúcia.“

Ona je graffiti. Ona je namaľovaná na šedi.

Nepíše texty a nechce do neba. „Nebo je iba pre členov.“

Už nikdy nebudeš stáť na pódiu. Už sa nenaučíš hrať tenis.

Vezmeš si krásne smutné dievča. To nie je zlé,

keď básne stoja za starú belu. To iba prepriahajú

slnko za čerstvé. Všetci sedíte v bare. Čakáte, kedy sa

dostavník pohne ďalej. V ústrety krajine, ktorú ste

komusi ukradli a nad ktorou bdie iný boh.

Nikdy vás nebude mať radšej ako ten dnešný.

Po jeho tragickej smrti v roku 1999 mu vychádza dnes azda najznámejšia zbierky básní s názvom Voda, čo ma drží nad vodou (1999) a Dnes nie je Mikuláša (2001).

,,Pamätám sa ,ako sme s Jožom Urbanom sedeli v legendárnej bratislavskej kaviarni U Michala, kde sa zvykli schádzať nádejní slovenskí básnici. Popilo sa čosi červeného vína, na účtenku každý napísal verš, poskladal a poslal ďalej, potom sme to čítali a smiali sa, až nás nakoniec táto hra kaviarenských opičiakov unavila. A vtedy mi Jožo podal rukopis svojej básnickej zbierky Dnes nie je Mikuláša. Nechcel ho späť, možno preto, že v nej boli básne venované jeho vtedajšej múze Táni Lehenovej, ktorá ho medzičasom opustila,“ hovorí básnik Kamil Zbruž, ktorý objavil rukopis dávno zabudnutej básnickej zbierky Joža Urbana rok po jeho tragickej smrti.

,,Sedemnásť rokov ležal rukopis pod hrncami, novinami a zožltnutými papiermi v kuchyni mojej babičky. Nie sú to len náhodne zoradené básne napísané na kaviarenskom stole; je to premyslená mozaika intenzívnych pocitov, ktoré Jožo Urban prežíval ako dvadsaťročný chalan pri počúvaní hudby Pink Floyd. Krásne verše venoval aj svojej osudovej láske, hoci sa o ňom vedelo, že bol búrlivák a svoje milenky bil. O to nežnejšie o nich písal,“ dodáva jeho generačný súpútnik.

Motto použité v tejto knihe znie:

,,Neznášam knižky kde sú všetky ženy krásne

aj muži sú krásni

aj deti

a potom sa musí nájsť nejaký

Quasimodo

ktorý si všetku tú krásu

príšerne odskáče ´´

V knihe Voda ,čo ma drží nad vodou sa nachádzajú aj známe poptexty:

VODA ČO MA DRŽÍ NAD VODOU

Keby bolo niečo

Čo sa ti dá zniesť

Okrem neba nado mnou a miliónov hviezd

Tak by som to zniesol

Vždy znova a rád

K tvojim nohám dobré veci ako vodopád

Keby som mal kráčať

Sám a zranený

Šiel by som až tam kde tvoja duša pramení

Keby som ten prameň

Našiel náhodou

Bola by to voda čo ma drží nad vodou

Môžeš zabudnúť

Stačí kým tu si

Iba ďalej buď

Nič viac nemusíš

Chcem sa z teba napiť

Šaty odhoď preč

Čo má byť sa stane

Tak cez moje dlane

Ako čistý prameň teč

Ak ťa ešte trápi

Smútok z rozchodov

Ono sa to poddá

Ty si predsa voda

Čo ma drží nad vodou

Popové texty vydal však už aj skôr a to spolu s M. Bančejom a J. Litvákom v zbierke Výstrel z motyky - správa o prievane (1990).

Nevynikal len v poézii, ale aj v literatúre pre deti a mládež. Veľmi známe sú (žiaľbohu, dnešnej generácii detí už ani nie) Dobrodružstvá vranky Danky (1995). Je autorom rozhlasovej hry Poznáme svojich ľudí (1990), podieľal sa i na librete muzikálu Kráľ Dávid ,bol plodný aj v kultúrnej publicistike. Posmrtne mu vyšla kniha úvah a reportáží s názvom Blízko ,ale čoraz ďalej(2001).

Adeptom básnického umenia, ale aj všetkým záujemcom o sviežo napísanú teóriu poetiky je určená kniha Utrpenie mladého poeta (1999). Autor s príznačným šarmom presviedča, že čítať i písať poéziu nie je nijaká námaha a dáva aj návody ako na to.

,,Urban je básnik predovšetkým intelektu.“ (M. Bančej)

,,Urban sa nebojí veľkých slov. Láska, Život či dokonca Pravda sú uňho neoddeliteľnou súčasťou každodenného života.“(P.Darovec)

Narodil sa 29. novembra 1964 v Košiciach v robotníckej rodine. Do základnej školy a do gymnázia chodil v rodnom meste, kde roku 1983 zmaturoval. Potom študoval ekonomiku zahraničného obchodu na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave.

Po skončení vysokoškolských štúdií roku 1988 krátko pracoval v redakcii Literárneho týždenníka, potom prešiel za redaktora novovzniknutého časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky a roku 1990 sa stal jeho šéfredaktorom. V roku 1991-1992 bol redaktorom obrázkového týždenníka pre mladých Mladé rozlety a v rokoch 1993-1994 riaditeľom Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana v Bratislave. V rokoch 1994-1997 bol v slobodnom povolaní a venoval sa literárnej tvorbe, od roku 1997 bol opäť redaktorom Literárneho týždenníka.

Tragicky zahynul 24. 4. 1999.

Diana Laciaková